Eva Šílová. Jedno meno, toľko myšlienok!

Hráčka, kapitánka, reprezentantka do 19 rokov, trénerka, kamarátka, skvelý človek. EVA ŠÍLOVÁ. Ostatný súťažný víkend bol pre ňu výnimočný, odohrala za Baníčky 50 súťažný zápas a strelila 15 gól. Na lavičke juniorek zatiaľ odkoučovala 24 zápasov. Pri tejto príležitosti sme jej položili niekoľko otázok.

• Evi, prezraď nám niečo o sebe

Prezradím iba to, že som, kto som, a kto má pozná, vie, kto som a aká som.

• Tak nám aspoň prezraď, ako si sa dostala k futbalu a čo Ťa doviedlo do Baníka?

K futbalu som inklinovala už od malička. Možno aj preto, že futbal sme mali v rodine. S partiou sme ho pravidelne hrávali na ulici a môj talent si všimol ocino. Vtedy bol trénerom žiakov v tamojšej dedine a prišla mu na um myšlienka, či by som neskúsila hrať za chlapcov. Najprv zistil situáciu, ako by to zobrali chlapci, pretože v tej dobe som bola „raritou“ a v súťaži som hrala prakticky ako jediné dievča. Chalani ma prijali medzi seba a veľa som sa pri nich naučila. Prešla som od mladších žiakov až po starších. Bolo to pekné obdobie. Darilo sa nám a mali sme aj úspechy. V tom čase ženské futbalové tímy v okolí vôbec neexistovali, až časom sa začali vytvárať ženské družstvá v okolitých dedinách. Tam som sa zúčastňovala dedinských turnajov. Neskôr som bola súčasťou ženského družstva KOCHANKY, ktorého krstným otcom bol nebohý Marián Kochanský. Boli to krásne časy a tiež aj výborná partia. Avšak potom, ako sa pominul, tak aj náš tím sa rozpadol. Na čas som mala od futbalu odmlku. Neskôr sa začalo budovať ženské družstvo v Prievidzi, kde ma oslovila hrať kamarátka. Rok sme trénovali a počas toho roka som hrávala za ženský tím z Bánoviec nad Bebravou, kde ma oslovili. Podarilo sa nám vtedy postúpiť z II. ligy do I. ligy, ale o rok sme vypadli znovu do II. ligy. V tom čase som pôsobila aj v slovenskej reprezentácií do 19 rokov. V Prievidzi sa po roku futbal celkovo rozpadol, a tak som ešte rok ostala v Bánovciach a chodila som len na zápasy. Potom som futbal nechala úplne, nakoľko to bolo ťažké zladiť so školou a Bánovce boli pre mňa ďaleko. Po čase ma oslovil p. Baláž do Baníka a odvtedy som tu.

• Čo pre teba teda futbal znamená?

Futbal pre mňa znamená asi toľko, že po 8 hodinách strávených za počítačom sa môžem ísť konečne vybehať. Ale nie, srandujem. Futbal ma baví a predovšetkým ma napĺňa.

• A čo by si v ňom chcela dosiahnuť?

Ťažko povedať. Určite netúžim po zahraničí. Keby áno, tak už dávno som niekde inde. Chcem, aby bol futbal mojou súčasťou, ale väčší priestor v mojom osobnom živote dostali iné veci. Avšak som človek, ktorý nerobí niečo len tak bez cieľa. Vždy mám cieľ, takže takým mojím cieľom je dostať ženský futbal v Prievidzi čo najvyššie. Tu, odkiaľ som a odkiaľ pochádzam.

• Čo na to rodina?

Rodina? Myslím si, že oveľa radšej by ma chceli vidieť behať s kočíkom v ruke ako s futbalkou na nohe. Napriek tomu ma rešpektujú, podporujú istým spôsobom a navyše som dosť tvrdohlavá, takže štorcovať by sa im neoplatilo.

• Čo to pre teba znamená kapitánska páska?

Znamená pre mňa poctu a zodpovednosť. Pocta preto, že keď už som aj ja trénerkou a rozhodnem sa dať niekomu kapitánsku pásku, tak viem, aký človek by to mal byť a čo od neho očakávam. Zodpovednosť hlavne preto, že nech už je zápas hocijaký, vždy musím byť nad vecou, dotiahnuť ho do konca a podržať spoluhráčky.

• Teraz na vážnejšiu tému, máme za sebou 8 súťažných zápasov, v ktorých sme získali len jeden bod, v čom vidíš príčinu a ako to vplýva na dievčatá?

Predovšetkým treba povedať, že ženský futbal v Prievidzi začal od nuly. To znamená, že spoliehať sa na staršie skúsené hráčky sme sa nemohli. Nás ,,starších“ bolo málo a aj preto sme už od začiatku boli doplňované mladými talentovanými dievčatami. Zápasy s nimi neboli ľahké, ale napriek tomu sme mali úspechy. Žiačky vo svojich súťažiach získavajú popredné miesta, ženy postúpili z II. ligy do I. ligy a rozšírili sme sa o tím junioriek, ktorý hrá tiež I. ligu junioriek. Ženský futbal tu existuje cca 4,5 roka a vyžaduje si to kvantum systematickej práce a dievčat. Každým rokom nám však niekto prišiel, niekto odišiel, niekto otehotnel a niekto sa zranil. Momentálne máme krízu, pretože sa nám veľa dievčat zranilo. Ešte začiatkom sezóny sa doliečovali zo zranení alebo hrali zranené. Doplnili sme sa o veľa dievčat, ktoré sú futbalové, ale potrebujeme ich zapracovať. Hlavne toto sa odrazilo na našich zápasoch. Musíme posúvať dievčatá, ktoré mali ešte túto sezónu hrať za juniorky do žien a nie je to pre ne ľahké. Je to náročné, pretože ženy a juniorky sú dosť veľký rozdiel. Okrem toho sa od nás odvrátilo aj futbalové šťastie, lebo v zápasoch dokážeme zahodiť aj nemožné. Momentálne sa to na nás sype, ale vypijeme si pohár horkosti až do dna a spolu to prekonáme. Čo na to dievčatá? Dievčatá to zvládajú. Doteraz sme nedostali nič zadarmo a všetko sme si samy vydreli. Nič nebolo ľahké ani začiatok, ani vybojovanie postupu do ligy, ani jej udržanie a ani táto sezóna. Takže sa z nás stali také bojovníčky, ktoré idú napriek všetkému. Za tým všetkým stojí však dobrý a silný kolektív, ktorý sme vytvorili.

• Po domácej prehre so Selcami abdikoval tréner Riziky, ako sa to prejavilo v tíme a kto ho nahradil?

V tíme myslím že nijako. Prijali sme to. My sme už prekonali všeličo, takže nejaká strata trénera nás neodradí. Nikto nie je nenahraditeľný a vieme, že príde niekto ďalší. Počas obdobia bez trénera som tréningy viedla ja, prišla pomoc aj zo strany trénera nášho A tímu Petra Černáka a tiež od trénera žiačok Petra Krištína. Momentálne nám vypomáha aj p. Milan Adamček, ktorý sa, zrejme, stane aj naším trénerom. Snaží sa vniesť do ženského futbalu, pretože viesť dievčatá nie je ľahké. Konštelácia realizačného tímu ešte nie je uzavretá.

• Vedúci družstva sa nechal počuť, že sa neoholí, pokiaľ nevyhráte, bude tak môcť urobiť už v nedeľu, kedy hostíme predposlednú Myjavu?

Verím, že áno. Urobíme preto všetko.

• Si aj trénerkou junioriek, ktoré tvoria dvojičku so ženami, ako si sa k tomu dostala?

K trénovaniu som sa dostala hlavne tým, že vznikli juniorky. Oslovili ma a ja som bola za. Baví ma to, pretože môžem dievčatám odovzdať kus seba, niečo ich naučiť a istým spôsobom aj trochu vychovať.

• Dievčatám sa tiež veľmi nedarí, keď získali takisto len jeden bod.

To je pravda, ale ako som tvrdila vyššie, že táto situácia vznikla aj tým, že dievčatá stabilne dopĺňajú ženy. Na druhej strane pozitívom je, že dostávajú priestor mladé dievčatá, ktoré naberajú skúsenosti a verím, že sa nám to v budúcnosti vráti.

• Má teda ženský futbal v Prievidzi perspektívu?

Určite. Najmä teraz, keď sa snažíme založiť aj mladšie žiačky a začíname sústreďovať dievčatá už v takom malom veku. Čím intenzívnejšie budeme pracovať so žiačkami, tým lepšie a v budúcnosti sa nám to určite vráti. Okrem toho, ak naše terajšie staršie dievčatá zotrvajú pri futbale aj počas štúdia na stredných alebo vysokých školách a budú verné tomuto klubu, tak nie je o čom pochybovať. Samozrejme, že veľká vďaka patrí p. Jánovi Balážovi, ktorý je v podstate naším zakladateľom a bez neho by sme tu dnes neboli a nemohli by sme robiť to, čo nás baví. Taktiež sa musíme poďakovať aj prezidentovi klubu p. Róbertovi Šuníkovi, ktorý našiel pochopenie pre ženský futbal a dal nám možnosť reprezentovať tento klub.

• Chcela by si na záver niečo odkázať svojim fanúšikom?

Neviem, či mám fanúšikov, ale ak áno, tak ďakujem za každé jedno Páči sa mi to.

• Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov ako na ihrisku, tak aj v súkromnom živote.

A ako vidia Evku jej spoluhráčky a zverenkyne? Za všetky aspoň pár názorov:

Ivana Bírešová:
„Ťažko nájsť tie správne slová na začiatok, pretože pri mene Eva Šílová má napadá nespočetné množstvo vecí a skutkov. Evka je osoba, ktorá má obrovský podiel na tom, že sme tu a taký kolektív ako sme. V tomto klube som štvrtý rok a nezažila som, že by nás nechala v štichu. Vždy tu stojí s nami v dobrom aj v zlom. Za jej menom je množstvo práce pre nás, o ktorej ani poriadne nevieme. Hocičo sa deje, vždy sa to rieši cez Evku. Ak niečo pokazíme, prvý kto si to odskáče je ona. Ak spolu niekam ideme, ide s nami. Vždy sa snaží nám všetko vybaviť. Popri svojom zamestnaní, škole, ktorú nedávno dokončila, venuje všetok svoj voľný čas nám. Baby jej po večeroch píšu o svojich pocitoch, problémoch, keď potrebujú poradiť, povzbudiť. Nie je s nami len ako spoluhráčka a trénerka, ale hlavne ako skvelá priateľka a človek, ktorý je tu pre nás. Vždy keď má nejaká spoluhráčka sviatok, Evka príde s čokoládou a zavinšuje jej. Je výborná hráčka, má z nás najviac skúseností. Na ihrisku ju beriem ako náš základný pilier, od ktorého sa to ďalej vyvíja. Vzbudzuje vo mne veľký obdiv a rešpekt. Na tréningoch sa nám snaží dať maximum, pozná každú jednu z nás a chce tu silu kolektívu preniesť na ihrisko. Aj keď je hráčka, aj trénerka zároveň, vôbec sa nad nami nepovyšuje. Ja osobne som si ju veľmi obľúbila, vždy sa snaží ma posúvať ďalej, aj keď to už sama vzdávam. Touto formou by som jej chcela veľmi poďakovať, zato čo pre nás robí. Veľmi si ju vážime a máme ju radi. Je hlavou aj dušou našej bandy.“

Veronika Luteránová:
„Evka Šílová. Jedno meno, toľko myšlienok. Trénerka, hráčka a skvelý človek v jednom. Stelesnenie dobrosrdečnosti, láskavosti a ochoty. Evku som spoznala vlastne až vtedy, keď som začala hrať za juniorky. Prišla mi ako celkom v pohode baba. Časom som zistila, že je niečo viac. Ako trénerka je nenahraditeľná. Najviac sa mi páči to, že pred tréningom sranduje a smeje sa. No ako náhle vojdeme na ihrisko a začneme trénovať, zmení sa na prísnejšiu trénerku. A keď tréning skončí? Je to zase to naše vysmiate slniečko. Ako hráčka ma podľa môjho osobného názoru veľké kvality. Či už po rýchlostnej alebo technickej stránke. A čo viac, hrá tu hru so srdiečkom, čo je najdôležitejšie. Bojuje, nevzdáva sa a hlavne podporuje tím. No a ako človek? Čo k nej dodať. Nikdy som nespoznala tak úžasnú osobu ako je Evka. Či už cez deň alebo aj v noci rieši s nami naše problémy. Nezáleží na tom aké. Či už týkajúce sa futbalu alebo aj tie osobné. Pomáham nám, radí nám a stojí vždy pri nás. Pochybujem, že sa môžem tak nezáväzne a úprimne porozprávať s nejakým iným trénerom okrem Evky. Snaží sa a vybavuje nám rôzne akcie, chaty, sústredenia. I keď ju možno nepoznám tak dlho ako ostatné baby, ale aj tak viem, že je to človek so srdcom na správnom mieste."

Kristína Hrádeľová:
„Spoluhráčka, trénerka, parťáčka, všetko v jednej osobe. Super človek, ktorý vie povzbudiť, pomôcť, ale aj vyhrešiť. Mne osobne veľmi pomohla a pomáha, za čo jej veľmi ďakujem! Ako hráčka je to dríč. V každom zápase nechá všetko, bojuje, je to hviezda. Čo by sme bez nej robili!? Úlohu trénerky spĺňa na 110%. Každú jednu veľmi dobre pozná, čiže vie ako na nás. Veľmi si ju vážim ako trénerku, hračku a kamarátku. A som rada, že som spoznala takúto super osobu. Pre mňa a určite aj pre ostatne baby je veľkým vzorom."

Veronika Ľahká:
„Malý Mesi na ihrisku, jej techniku a futbalové myslenie by jej mohlo závidieť veľa hráčok, takže stredná záloha jej sedí. Ako trénerka má u báb rešpekt, vie pochváliť aj pokarhať, keď treba. Je malý človiečik s obrovským srdcom, takú kamarátku by chcelo mať veľa dievčat. Navyše na dnešnú dobu veľmi rozumná baba, čo je dnes problém nájsť."

Roderika Minichová:
„Je to jedna super osoba, ktorá sa snaží vždy každej z nás pomôcť. Viem, že keď mám nejaký problém, či už sa to týka futbalu, alebo hocičoho iného tak sa jej môžem zdôveriť a neotočí sa mi chrbtom. A myslím, že každá z nás ma k nej vždy dvere otvorené. Spravila neskutočne veľa a stále aj robí pre tento klub. Bez nej by sme určite neboli tam, kde teraz sme. Myslím si, že jej určite patrí veľký obdiv, pretože pôsobiť v jednom klube ako hráčka a zároveň aj ako trénerka je určite dosť náročné. Jej tréningy mám rada, lebo ona vie čo potrebujeme najviac trénovať a vždy si ich zodpovedne nachystá. Ako hráčka určite parí medzi tie najlepšie. Určite by mohla byť pre väčšinu z nás vzorom."

Zhováral sa Martin Marko